Firmu Liko-S založil Libor Musil v roku 1992, vtedy ešte pod názvom AUDO Rockfon. Je to úspešná rodinná firma ako sa patrí, po rokoch štúdia v zahraničí nastúpili do firmy syn aj dcéra. O dôležitosti vzdelania a skúseností zo zahraničia, ako aj o počiatočných ťažkostiach hovoril Libor Musil v rozhovore pre náš dcérsky portál Education.cz.
Čo pre vás znamená vzdelávanie? Ako veľmi je pre vás v živote dôležité?
To je otázka za milión…
Ja by som to zobral trochu retrospektívne. Moja stredná priemyselná škola v Jihlave bola výborná, viedli ju odborníci, ktorí tým žili. Potom som išiel na vysokú školu a bol som aj motocyklový pretekár, budoval som rodinu. Oženil som sa niekedy v druhom alebo treťom ročníku. S manželkou sme sa celý čas stretávali. Teda, nemal som nejaké špeciálne zameranie na vzdelanie, ani rodičia ma k tomu v tom čase veľmi nevideli. Viedli ma k samostatnosti.
Keď sa dnes zamyslím nad tým, čo som získal v škole a čo potom v praxi. Myslím si, že iniciačné vzdelávanie, ktorým som prešiel – základná škola, stredná škola a vysoká škola – je potrebné na to, aby človek dozrel a získal kontakty. Sociálne sa dokázal pohybovať v spoločnosti a získať základy. Ale to, čo je dôležitejšie, prichádza až potom v praxi. Tam som sa naučil najviac.
Libor Musil s manželkou, synom, dcérou a jej manželom. Zdroj: Archív Libora Musila
Je alebo malo by byť pre vás vzdelávanie investíciou?
Nepochybne áno. Vytvorili sme si krásnu spoločnosť, ktorá nám neskôr umožní zapojiť sa do tvrdého procesu boja o prežitie. To si musíme uvedomiť, pretože nie všetky generácie mali túto možnosť. Mali by sme si to vážiť, a preto si myslím, že za vzdelanie by sa malo platiť. Vzdelanie by sa nemalo vnímať ako niečo, čo je zadarmo a automaticky dostupné. To niekedy vedie k tomu, že ho mladí ľudia vnímajú ako flákanie sa. A z toho sa mi robí zle. Ak do vzdelávania vložím nejaké peniaze, budem o ňom premýšľať inak, chcem z neho niečo mať. A to z neho robí investíciu.
Ako to bolo u vás v rodine?
Moje deti športovali a boli zamerané na výsledky. Potom, keď moja dcéra videla svoju učiteľku angličtiny, ako s nimi po prvýkrát za 2 roky učenia hovorí po anglicky, povedala, že je to hrozné a že ju to tak nebaví. Vtedy nám povedala, že po maturite odchádza do Ameriky. Hrala basketbal a naozaj išla do Ameriky. My ako rodičia sme jej to zaplatili a ani vtedy to neboli malé peniaze. Dcéra prispela tým, že hrala basketbal a dostala štipendium. Syn tiež cestoval za športom po svete, takže keď sme mu ponúkli gymnázium v Bučoviciach, odmietol s tým, že si našiel strednú školu v Anglicku. V pätnástich rokoch odišiel a my sme zaňho opäť zaplatili. A to nebolo v čase, keď sme mali prebytok peňazí, museli sme sa obracať, aby sme to zaplatili. Vtedy sme si však s manželkou povedali, že to bolo vlastne to posledné, čo sme im mohli dať. Všetko ostatné v ich živote si budú musieť kúpiť sami a zarobiť si na to. Vtedy sme sa rozhodli pre túto investíciu.
Keďže ste o tom premýšľali ako o investícií, vrátila sa vám? Boli ste s týmto rozhodnutím ako rodina spokojní?
Finančne sa to, samozrejme, nedá vyčísliť, ale vrátilo sa to na deťoch. Naučili sme sa jednu dôležitú vec. Ak pošlete dieťa, ale naozaj na dlhšie obdobie, nie ako Erasmus na pol roka, umožníte dieťaťu vziať život do vlastných rúk. Musí si zariadiť školu, prax, bývanie, lekárov a všetko ostatné. Je to úplne niečo iné, ako keď sa dostane v rámci nejakého programu do umelo vytvorených koľají. V oboch našich prípadoch odišlo dieťa a vrátil sa dospelý človek. Samozrejme, nie vybavený všetkými skúsenosťami, ktoré človek potrebuje, ale vrátil sa naozaj samostatný človek. To je strašne dôležité v tomto veku, keď sú deti schopné absorbovať veľké množstvo podnetov z prostredia. A potom ešte jedna dôležitá vec. Nadväzujú tam nové vzťahy s úplne inými ľuďmi, s ktorými potom môžu v budúcnosti ďalej rásť bez toho, aby prišli o vzťahy, ktoré tu mali predtým.
Ako štúdium v zahraničí vnímali vaše deti?
To je otázka pre nich. Myslím, že obaja to mali spočiatku ťažké. Po dvoch mesiacoch, keď sme prišli k dcére na návštevu, povedala, že sa jej nedarí, pretože musí vstávať o 4 ráno na tréning a trénerka ich ešte večer kontroluje pri učení. Tak sme sa jej snažili vysvetliť, že jej to len prospieva. Aj Honza si musel zvyknúť, keď ich na internáte o 3 ráno vyhadzovali z postelí, lebo robili požiarne cvičenia. Ani pre neho to nebolo ľahké z toho hľadiska, že bol v škole nový a od starších dostával do tela.
Ale myslím si, že budúcnosť je o tom, ako sa mladá generácia chytí, keď ste mladí, musíte zo seba vyžmýkať naozaj všetko. Telo a myseľ sú schopné absorbovať a prijať veľa podnetov a nepríjemností bez toho, aby sa zahltili. Preto si myslím, že je dobré, že majú na začiatku trochu ťažšie obdobie, aby sa naučili, ako sa s tým vyrovnať. Dnešný svet naozaj potrebuje odvážnych a odolných ľudí, ktorí dokážu ponúknuť veci out of the box. Potrebujeme lídrov, potrebujeme vynikajúcich ľudí a odkiaľ sa berú? To nezískate tým, že sa budete do 25 rokov pofľakovať v českom či slovenskom vzdelávacom systéme.
Liko-S je rodinná firma, medzi ktorej produkty partia deliace steny, priečky, posuvné steny i akustické panely alebo zelené fasády a strechy. Zdroj: Liko-S
Váš syn odišiel na strednú školu do Anglicka, ako dlho bol v zahraničí? Strávil tam celú strednú školu?
On sa tam prihlásil do IB programu, čo je veľmi ťažký program. Chcel ísť potom študovať na vysokú školu a s týmto programom to bolo napríklad v Amerike jednoduchšie. Preto do toho išiel, zároveň je pomerne nadaný a keby sa učil, mal by ešte lepšie známky, ale to je už iná vec. Asi je po svojom otcovi v tom, ako si hľadá svoju cestu. Odišiel do Anglicka v 15 rokoch a vrátil sa za 3 roky. V poslednom ročníku robil šéfa internátov, kde mal pod sebou asi 50 alebo 80 chalanov od 12 do 18/19 rokov. To mu veľa dalo.
Čo bolo pre vás ako pre rodičov v procese rozhodovania dôležité? Čo ste chceli vedieť o škole alebo ste proste dôverovali synovmu výberu?
Nie, tak to samozrejme nešlo, pretože bol naozaj ešte dieťa. Do Anglicka sme zašli a rozprávali sme sa s headmasterom, chceli sme zistiť čo najviac. My sme boli aj v Amerike, tzv. predať dcéru na vysokú školu na Floride. Chcela študovať hospitality a na to majú dobré vzdelávanie práve tam, takže sme jazdili s manželkou po floridských univerzitách a „predávali“ sme českú basketbalistku. A nakoniec sa uchytila.
V USA majú športy celkom radi, že?
Pochopiteľne sme to so športom veľmi spojili, a keď už sme sa rozhodli tie peniaze takto investovať, museli sme naozaj vedieť, že to za to stojí. V tej dobe neboli informácie dostupné tak ako dnes. Dnešný rodičia to majú trochu jednoduchšie, aj napríklad jazykovo. A to je ďalšia vec, my sme sa behom svojej kariéry museli jazyky doučiť až v praxi, čo nie je dobré. A zaujímavé je, že u nás ešte stále z vysokých škôl vychádzajú študenti, ktorí hovoria zle po anglicky. Aj to je dôležitá vec, ktorá by sa u nás mala zmeniť.
Syn, dcéra aj zať majú zahraničné vzdelanie a sú aktívny v rodinnej firme. Zdroj: Archív Libora Musila
Obe vaše deti s vami teraz spolupracujú vo firme. Ako sa na ich vzdelávanie a ich nabité schopnosti pozeráte nielen ako rodič, ale aj ako zamestnávateľ? Priviezli si zo zahraničnej skúsenosti niečo, čo oceňujete?
Každá minca má 2 strany. Ak pošlete svoje dieťa do dobrej školy v zahraničí, kde si zlepší svoje prezentačné schopnosti, jazykové znalosti, lepšie spozná ľudí, určite bude mať veľký náskok. Môžem to porovnať, pretože mi rukami prešlo veľa študentov z českých škôl, ktorých prijímame do firmy. Ale druhá, odvrátená strana mince, je určitá dávka takej tej v úvodzovkách nafúknutosti. „Ja som študoval som v Anglicku, ja som študovala v Amerike, takže už viem, ako na to.“ Potom, samozrejme, prichádza stret s realitou. Nejde o to, že niektoré krajiny sú lepšie, v niečom sú rozvinutejšie a v niečom zaostalejšie, preto je dôležitá tá spätná lokalizácia. Aj v Česku máme veľa dobrých vecí. Takže je potrebné, aby sme sa tzv. nezbláznili zo všetkého, čo je v Amerike, ale aby sme sa začali pozerať aj na nás. To bol náraz, ktorým prešli, keď pristáli v našej spoločnosti. Začínali zdola a postupne rástli. Vtedy sme napríklad posilnili dozornú radu o viac externých ľudí, lebo sme vedeli, že keď im niečo povieme my ako rodičia, nie vždy sa to stretne s pozitívnou odozvou. Tomu sme sa chceli vyhnúť, preto sme okolo seba vytvorili tím skúsených ľudí.
Spätne sme sa od nich dozvedeli, ako vnímali posun v priebehu rokov. Aj oni videli, že syn aj dcéra sú šikovní, ale na začiatku nebolo všetko dokonalé. Hanka je s nami už 8 rokov a Honza takmer 12, takže to malo svoj vývoj
Ako sa teraz vy sám staviate k vzdelávaniu?
Prax je veľmi dôležitá, na ňu vás žiadna škola nepripraví. Dôležité je sa vzdelávať celoživotne, vždy si odbehnúť na chvíľu, nie nejaký MBA na dlhú dobu, ktorý vás vytrhne z rodiny aj z praxe. Je potrebné mať vytipované napríklad kurzy, ísť do zahraničia na týždeň, dva, niečo urobiť online a dolaďovať to s praxou. To je model, podľa mňa, ktorý vás niekam dovedie. Neviem či je to ten pravý model pre všetkých, ale takto sme to prežili my a za tým si stojím.
Nenechajte si ujsť novinky a informácie o plánovaných akciách a pripojte sa k čitateľom nášho pravidelného newslettera.
