Rozhovor: Ako sa rok na strednej škole stal základom pre úspešnú kariéru v zahraničí

Jiří odišiel na strednú školu do USA a dnes má úspešnú medzinárodnú kariéru. Ako svoju študijnú cestu spätne hodnotí? A na čo to hovorí jeho otec?

Jiří Honajzer bol študentom zlínskeho gymnázia. Podľa rodičov mal talent na jazyky a túžbu po štúdiu v zahraniční už od malička. Vzdelával sa na jazykovej základnej škole a na gymnáziu sa zapájal do medzinárodných aktivít školy. Onedlho potom, po sexte, vyrazil študovať na strednú školu v zahraničí. Pôvodne vraj na skúsenú, na rok na strednej škole. Z roku sa ale stalo viac ako 10 rokov a zo stredoškolskej skúsenosti úspešný kariérny príbeh v Amerike.

Jiří nastúpil na súkromnú strednú školu v americkej Južnej Karolíne, kde zároveň absolvoval aj športovú akadémiu, pretože hral aktívne tenis. Po strednej škole odišiel do New Yorku, kde vyštudoval na NYU Stern School of Business. Tenis mu pomohol aj počas vysokoškolského štúdia, kedy sa stal kapitánom tzv. „Varsity Men’s Tennis Team“. Po škole pracoval ako analytik pre HSBC v New Yorku. V súčasnosti pracuje pre Brookfield Infrastructure Debt Fund.

*Rozhovor prebehol pre Education.cz s Jiřím i jeho otcom, pánom Honajzrom.

Hneď na začiatku by som sa vrátila o niekoľko rokov späť. Kedy vás prvýkrát napadlo, že chcete ísť študovať do zahraničia? Čo vás k tomu prinútilo?

Jiří: Myslím, že to bolo vždy tak nejako vo vzduchu. Spoločne s rodičmi sme sa rozhodli, že pôjdem na jazykovú školu už na základnej škole. Na gymnáziu som sa sústredil hlavne na štúdium angličtiny. Už v 14-ich som išiel na prvý jazykový pobyt do zahraničia.

Pán Honajzer: Mama ťa videla v zahraničí už v kočíku, ale inak to hovoríš správne. Viedli sme ťa týmto smerom, ale nechávali sme to na tebe.

Jiří: Na gymnáziu v Zlíne sme mali program, ktorý sa volal Global Classroom. V rámci programu sa prepojilo 7 alebo 8 stredných škôl z rôznych miest na svete. Súčasťou boli školy vo Švédsku, v Južnej Afrike, ale napríklad aj v New Jersey v USA. Na konci každého školského roka jedna z nich organizovala týždenné alebo dvojtýždňové stretnutie. Tam som sa bližšie spoznal s ľuďmi z jednej zo škôl práve v New Jersey. Myslím, že to bol ten moment, keď som začal vážnejšie premýšľať nad tým, že by bolo dobré skúsiť aspoň rok v zahraničí a možno práve priamo v Amerike.

Pán Honajzer: Jirka mal tieto tendencie vždy, zapojil sa do Global Classroom a potom sme ho poslali na Maltu na jazykový kurz. Sám sa tak v angličtine vzdelával aj mimo školy. V pätnástich rokoch tiež začal robiť letecký pilotný preukaz na ultralight, kedy všetky manuály boli v angličtine a bolo treba sa ju teda poriadne naučiť.

 

V čom ste videli hodnotu vzdelávania v zahraničí?

Jiří: Keď sme sa rozhodovali, či pôjdem, premýšľali sme o tom, že pôjdem do Ameriky na rok alebo dva. Hovorili sme si, bude to dobrá skúsenosť a zlepším sa v angličtine. Hral som od malička tenis, takže som mal šancu ísť na tenisovú akadémiu, kde by som sa mohol zlepšiť aj v športe. Nemyslím, že by nás vtedy napadlo, že o desať rokov neskôr budem ešte stále v Amerike. Na začiatku to pre nás bola šanca skúsiť niečo nové. Odchádzal som v auguste 2012.

Pán Honajzer: Pochádzam z kantorskej rodiny a vzdelanie u nás bolo vždy na prvom mieste. V deväťdesiatych rokoch som bol kooptovaný a potom aj zvolený do ČNR, kde som pracoval v školskom výbore. Bol som teda pri zrode prvých porevolučných školských koncepcií. Vzdelávanie je tak pre mňa celoživotnou témou. A Jirka bol vždy študijný typ, takže sme sa snažili hľadať pre neho aj nové cesty.

Aké boli v Amerike vaše začiatky?

Pán Honajzer: Ja by som Jirku predbehol a za nás rodičov povedal, že to bolo všetko dosť rýchle. Jirka odletel 12. augusta v sobotu, 13. mu ukázali, kde bude bývať a trénovať, a od 14. chodil na americkú strednú školu. Vybral si predmety a zostavil rozvrh podobne, ako sa to robí na vysokej škole. Zo začiatku s tým trochu bojoval…

Jiří: Spočiatku sa ukázalo, že som veľmi nevedel, do čoho idem. Odletel som do Južnej Karolíny a všetko bolo nové. Myslel som si, že to bude v podstate rovnaké ako žiť u nás alebo niekde v Európe, ale bolo to veľmi odlišné. Bol som prvýkrát tak ďaleko od domova, musel som sa starať sám o seba. Najmä v prvom roku toho bolo veľa nového. Po strednej škole som si však povedal, prečo neskúsiť aj vysokú školu. Keď som vyštudoval vysokú, povedal som si, prečo neskúsiť stáž. Zo stáže sa potom stala práca a tak sa to postupne vyvíjalo a nadväzovalo na seba, nie náhodne, ale povedal by som nečakane. Neplánoval som to.

Bolo bežné, že študenti počas alebo po škole chodili na stáž? Kde ste boli na stáži?

Jiří: Už po 1. ročníku som bol pár týždňov na stáži v Prahe v PPF Banke a po 2. ročníku potom celé prázdniny v Unicredit Bank. Potom som už vedel, že ak chcem pracovať v USA, musím po 3. ročníku na stáž zostať tu. O možnostiach ísť na stáž som sa dozvedel v škole od výchovného poradcu aj od spolužiakov apod. Prihlásil som sa na mnoho stáží, ale dlho som nemal žiadnu odozvu. Až v posledných okamihoch som potom získal stáž pri HSBC v New Yorku a strávil tam celé prázdniny.

Ako stáž prebiehala a čo vám dala? Pomohla vám potom so ziskom zamestnania?

Jiří: Bolo to náročné, ale zaujímavé. Strávil som v práci každý deň 12–16 hodín a učil sa úplne novým veciam. Musel som a bol som ochotný pracovať aj cez víkendy, takže som po ukončení štúdií získal v HSBC aj zamestnanie. To bolo ešte náročnejšie, a nie vždy ma to tu (aj vzhľadom na niektoré osobné vzťahy) bavilo. Keď som sa teda od kamarátky dozvedel o výberovom konaní na zaujímavú pozíciu v prestížnom investičnom fonde „Brookfield“, skúsil som, potajomky, šesťkolové výberové konanie, ktoré som vyhral, a k svojej spokojnosti tu pracujem dodnes. V 3. roku pracovného pobytu v USA ma firma na 1,5 roka presunula do pobočky do Londýna, kde som nepotreboval pracovné povolenie, a ako cudzincovi mi svojou prestížou, pretože o mňa mala záujem, pred rokom vybavila päťročné tzv. L-vízum, kedy musí preukázať, že na danú pozíciu nemá amerického občana, takže som späť v New Yorku.

V Amerike bolo všetko inak, než ste čakal. Spomeniete si na to, čo konkrétne vás prekvapilo?

Jiří: Najväčší šok pre mňa bol skôr taký osobný, pretože som vyrastal v podstate ako jedináčik (aj keď mám dve staršie nevlastné sestry). V USA som zrazu v sedemnástich bol v dome s 5 až 10 ďalšími chlapcami z tenisovej akadémie z celého sveta. Musel som sa starať sám o seba. Mali sme tam človeka, ktorý nás vozil do školy a na tréningy, ale inak musíte byť samostatný. A potom samozrejme prišiel aj kultúrny šok. Na gymnáziu som s angličtinou nemal vôbec problém, mal som jednotky, a tak som si veľmi sebavedome myslel, že sa presťahujem do Ameriky a bude to raz dva bez problémov. Rýchlo som ale zistil, že rozhovor na každodennej báze a v slangu je niečo iné ako angličtina v škole. Myslím, že som si zvykal tak 3-4 mesiace.

Poradili by ste niečo sám sebe spätne vzhľadom na prípravu na štúdium v Amerike?

Jiří: Štúdium samo o sebe na strednej škole nebolo také náročné, toho by som sa nebál. Ale čo sa týka angličtiny, asi by som odporučil čo najviac počúvať hudbu a sledovať filmy v origináli. Škola dá človeku základ v podobe gramatiky a slovnej zásoby, ale potom ich fungovať na každodennej báze je niečo iné. Keby som to mohol zopakovať, sústredil by som sa na to viac.

Ako prebiehala výučba na strednej škole v USA?

Jiří: Stredná škola v Južnej Karolíne, kde som študoval, bola možno trošku špecifická v tom, že bola spojená so športovými akadémiami. Okrem tenisovej akadémie, ktorú som navštevoval ja, tam bola napríklad ešte golfová akadémia. Pre väčšinu študentov bol primárny šport. Rozvrhy sa teda veľmi prispôsobovali tréningom. Každý semester som si vybral iba 3 predmety. Výučba potom bola vždy od 8 do 12 hodiny. Každý deň sme mali rovnaký rozvrh v deväťdesiatminútových blokoch. Na konci semestra som si potom vybral zase predmety na ďalší polrok. Ide o systém, ktorý sa už viac podobá vysokoškolskému spôsobu štúdia.

Vy ste nastúpili na našu strednú školu a až v priebehu štúdia ste potom odcestovali do Ameriky. Môžete tieto dva vzdelávacie systémy nejako porovnať z vlastnej skúsenosti?

Jiří: Povedal by som, že zlínske gymnázium ma na štúdium v USA pripravilo veľmi dobre. V Amerike je veľký rozdiel aj medzi súkromnými a verejnými strednými školami. Ja som nastúpil na súkromnú školu. Keby som to mal porovnať, tak by som povedal, že na americkej škole sa učitelia žiakom venovali naozaj veľa a triedy boli o dosť menšie. Bolo nás tak 5 až 10 v jednej triede oproti 30 študentom u nás. Na druhú stranu si myslím, že stredné školy Česku a na Slovensku, predovšetkým gymnázia, pripravia človeka lepšie vo všeobecnom vzdelaní. Na amerických školách je to viac na študentovi aj v tom, že si môže predmety sám z nejakého menu vybrať. Ja osobne som si to nastavil tak, že som sa sústredil na tie okruhy, ktorým som sa chcel neskôr venovať na vysokej škole.

Americký systém teda dáva študentom oveľa väčšiu voľnosť, ale aj zodpovednosť za vlastné vzdelanie, je to tak?

Pán Honajzer: To je presná veta, je to určite tak. Ak má študent ambície, aj tak si to musí odmakať. Jirka hral slušne tenis, takže sme si hovorili, že by mohol mať šancu sa dostať na dobrú vysokú školu v USA so športovým štipendiom.

Ako prebiehal prijímací proces na strednú školu spojenú s tenisovou akadémiou? Ako veľmi tam hral úlohu šport?

Jiří: Na strednú školu neprebiehali prijímacie skúšky v klasickom slova zmysle. Čo sa výberu týka, mali sme šťastie, že sme mali rodinných známych, ktorí túto školu a tenisovú akadémiu poznali. Takže som sa musel iba prihlásiť a zaplatiť školné. Na tenisovú akadémiu brali študentov viac-menej všetkých úrovní. Pamätám sa, že som nakrúcal pre akadémiu video a celkovo sme k tomu pristúpili podobne, ako by som sa hlásil na vysokú školu do športového tímu. Vďaka tomu som potom získal zľavu na školnom.

Ja sa ešte vrátim k tomu vzdelávaciemu systému, keď vás tu mám ako bývalého učiteľa, pán Honajzer. Ako vy by ste hodnotili spôsob vzdelávania v Amerike v porovnaní so vzdelávaním u nás?

Pán Honajzer: Ja môžem hodnotiť tieto veci len sprostredkovane. Čo sa školy týka, mne sa páčilo to, o čom už Jirka hovoril, že si mohol rozvrh na tie štyri semestre poskladať sám. Ja som bol ako učiteľ síce veľmi liberálny človek, ale predsa len som sa musel veľmi držať osnov. Väčšia voľnosť, s ktorou ide ruka v ruke zodpovednosť, sa mi na Heritage Academy páčila.

Čo ma potom fascinovalo sú „prijímačky“ na univerzity v USA. Jirka síce hovoril, že výučba na gymnáziu v Zlíne bola náročnejšia, a že v USA to bolo v škole voľnejšie, ale na druhú stranu už v tých 17-18 musel zabrať, pokiaľ chcel na dobrú vysokú školu. Musel sa pripravovať tak, aby SAT testy aj TOEFL urobil tak dobre, ako ich nakoniec urobil, čo mu umožnilo si vyberať medzi tými najlepšími univerzitami.

Čo pre vás, Jiří, bolo zo začiatku najťažšie?

Jiří: Ja myslím, že najťažšie bol spočiatku každodenný život, pretože zrazu ste v novom prostredí, s novými ľuďmi. V 15–16 rokoch máte skupinu kamarátov, na ktorých ste zvyknutí, a presunúť sa do kultúrne úplne odlišného prostredia je náročné. Pomohlo mi samozrejme to, že som bol na tenisovej akadémii, vďaka čomu som mal s miestnymi študentmi niečo spoločné, a tiež tam bolo pár ľudí, čo tiež neboli Američania. V tomto veku niekedy trochu trvá, kým si nájdete nových kamarátov, najmä keď ste skôr introvert.

 

Čo vám teda, Jiří, dalo štúdium na strednej škole v USA?

Jiří: Myslím si, že vzdelanie na strednej škole v Zlíne aj v USA bolo rovnako dobré. Tie dva roky na SŠ v Amerike mi však pomohli zorientovať sa a zistiť, ako veci fungujú. Asi som sa lepšie pripravil na to, ako sa hlásiť na vysokú školu a vedel som viac o tom, do čoho idem. Pripraviť sa na štúdiá na univerzite v USA je možné samozrejme aj na našich školách, kde pripravujú študentov aj na SAT a ACT testy. Osobne si ale myslím, že keby som dokončil strednú školu doma, mal by som potom väčší problém s presunom na vysokú školu v Amerike.

Čo by ste povedali, že vám najviac pomohlo uspieť?

Jiří: Myslím, že rozhodujúca bola vytrvalosť a vôľa, a dôležitá je tiež všestrannosť. Ono to spolu súvisí, už od malička ma bavilo robiť veľa vecí: judo, tenis, bubnovanie, lietanie a ďalšie. To potom musíte spolu so školskými povinnosťami vedieť všetko dobre zladiť. A niekedy pomôže aj náhoda: na jednom pohovore som narazil na človeka, čo mal rád Formulu 1. A to je ďalšie moje hobby, od detstva som mal a mám o „efjedničkách“ prehľad, a tak sme nakoniec zostali hodinu pri nich…

Čo by ste odporučili študentom, ktorí uvažujú o štúdiu v zahraničí? Máte pre nich nejakú radu alebo tip?

Jiří: Ak máte skutočne záujem, robte všetko potrebné naplno. Potom máte šancu uspieť a otvoria sa vám netušené obzory. Spoznal som veľa zaujímavých ľudí i miest, robím prácu, ktorá ma skutočne baví, aj keď zaberie veľa času, a koniec koncov nie je vôbec zle honorovaná. A myslím, že vo svojich 28 rokoch toho mám ešte veľa pred sebou!

Chcete sa tiež vydať za štúdiom do zahraničia? Kontaktujte nás! Prvá konzultácia je zadarmo.